Stará 30-ročná cesta, ktorá vedie lužným lesom, prerastá všetkým, čomu stála v ceste. Táto cesta viedla od detstva smerom k detstvu. Jesenné slnko pretekalo žltými korunami, z ktorých padali žalude. Pri pohľade doľava, srnky zmenili svoj smer. A tu stál ten, ktorý kameňom pri ohni pozeral sa tiež. Dva červené uhlíky, ktoré ešte predtým ako táto cesta stála v ceste, pozerali na západ slnka ponad nížinu, sa rozprávajú:
"To slnko, tá zlatofialová clona vnímania, pamätáš?"
"Jasné, tá sova."
"Keď sa tak teraz nad tým zamyslím, zisťujem, že nie oni tvorili náš svet, ale my sme tvorili ten ich. Prečo sme sa rozhodli takto?"
"Oni sa rozhodli, že ich rozhodnutia menia svet a preto nenechali nás, aby sme im ukázali, že svet si tvoria oni."
"Hm."
A tak sa stalo čo zažili. Niektorí tak, že o tom teraz snívajú, niektorí tak, že vtedy o tom vedeli. Rozdiel medzi snom a realitou je ten, že realitu chceme v rámci chcení iných ľudí. Vnímať slová nestačí, treba pochopiť vetu.
Hlboké ticho a pritom vietor sa preháňa v korunách stromov.
Akých? Všetkých.
Zelených farieb je veľa, tých hustých zároveň z viacerých uhlov pohľadu je tiež veľa ale menej, no všetky husté zelené sú tu. Svet neobmedzených tvarov a tvorov.
Ktorých je viac? Asi tvarov.
Stromy v stromoch, padlé v stojacich. Každý element lesa má svoj stav. Nalomeniny padlín, kúsky kusov.
Na piate rameno mi sadá komár. Vie že keď ma naďobne, zomrie. Naďobáva ma, zomiera. Je zaujímavé sledovať okolné tvory, ako robia veci o ktorých dobre vedia že vedú k záhube a dokážu v sebe udržovať sebeklam natoľko silný, že nie sú schopní si pripustiť iné svety.
Cez koruny stromov no veľmi tesne predtým cez dieru v oblakoch presvitli lúče na paroh tvora s kôrou. Tak veľmi tesne predtým, že to vlastne bolo teraz. Celý život je taký. Krásny že trvá len chvíľu, ale len z pohľadu tých, ktorí nechápu že oni sú životom. A tak na rozdiel od nich kráčam k hraniciam borovičáku, kde zelená prechádza do ultra žlto zelenej. Táto farba vystihuje moment, keď sedím pri potoku a slnko s dlhými žltými tieňmi tvorí tvary a tvory sú tvarmi.
Neo-východ slnka spôsobuje, že modré potoky vrásnia zem ako poklad neba. Sviežejšie už nie je nič. Ani menej svieže.
Krikľavo modrý kvet so žltým kruhom uprostred spočíval v rukách malého dievčatka. V jej vlasoch vial vietor otázok.
Kto tlačí zo zeme stromy?, pýta sa modrá stužka červenej.
Mala ešte tretiu stužku, no tá sledovala líšku v poli. V žiarivo zelených očiach dievčatka čakala nevyslovená otázka.
Stromy vo svojich žilách tlačia vodu, ktorá spadla z neba a cez svoje listy ju menia na farbu očí dievčatka, ktorej stužky vejú vo vlasoch a kvety jej myšlienok prinášajú stromom pozdrav:
"Kto vás tlačí zo zeme?"
Traja kamaráti, tmavovlasá broskyňa, techno panáčik a púpava s dlhými kučeravými vlasmi idú nadránom po hrubých hrudách pooraného poľa. Slnko nedávno vyšlo spoza lesa a zakuslo sa do ich myslí ako aj do hmly na poli. Vdychujú vlhký vzduch slnečných blyskov kryštálov rastlín, ktoré sa v ich hlavách zrkadlia ako svetlé škvrny kvapiek rozbúrenej rieky za hrádzou. Slnko pridalo ešte zopár lúčov a oni kráčajú v zlatej hmle s pocitom žltého prachu rastlín, keď zbadajú siluetu muža, ktorý sedí v tureckom sede meter nad zemou.
"Ahoj" riekne broskyňa mužovi zakým ladivé krivky jej hrubých pier vyčarujú v ľavom kútiku úst zmyselný obrazec. Jej nádych je nádychom, ktorý osviežuje aj tie najtmavšie kúsky ľudskej duše a vyhadzuje ich do vzduchu: leťte!
Techno panáčik medzitým zriešil 384 pohybov v súlade s čmeliakom, ktorý si o pár kilometrov na východ robil svoj príbytok. Bolo to tam, kde rozkvitnutá lúka ako kytica štastia spočívala v srdciach tvorov tancujúcich svoje číslo.
Hnedé kučeravé vlasy vytvárali špirály a púpava hrala na slákových nástrojoch pocity mužovho srdca. Dážď pridal klaviatúrne partie, spustil som nohy zo vzduchu na zem, chytil som púpavu za ruku a rozbehli sme sa k svojmu štastiu s úsmevom.
Ľudské vzťahy ako v šachu ťahy.
Iným lesom kráčam cestou. Mohutné strieborné kmene podopierajú zelenú klenbu ako myšlienky vtákov podopierajú tú svetlo modrú. O čom premýšľajú vtáci keď je noc?
Tvorom je oko pozerajúce sa otvorom. Mrkne a les zaleje túžba po kvetoch. Mrkne a letné búrky vlažia túžby. Mrkne a farebné poklady pršia z korún stromov. Mrkne a sneh ako pamätník zaznamená nový cyklus. Mrká v takte iných taktov?
Kamenný hrebeň češe roklinu a ostrý potok vlaží vlasy lesa. Lieči svaly nôh kráčajúcich vôd. Srdcia spadnutých listov hrejú huby a vlny potoka nesú myšlienky prameňa.
Koľko prekážok musí tá bystrina zvliecť aby zmyslom stal sa život?
Natiahol som vzduch nozdrami a spomienky tohoto okamihu sa mi naklonovali v chuti.
Ryžový pohľad únavy očí mi poskytoval krásny filter zachytávajúci všetky hranatejšie myšlienky, z čoho plynulo úplné uspokojenie nad stavom vecí. Prúdy inšpirácií sa vlnili mojou hlavou a všetky boli tučné minimály, ich záblesky sa dotýkali mojich mihalníc. Žiadnu z nich som nechcel znásilniť, nechával som ich plávať v mori obrazov a pocitov.
Vedľa mňa svietil človek.
Opodiaľ hrala kubická hudba a makové hlávky ukazovali svoju pravú tvár. Kvety plakali vďaka svojim blízkym, vlny rieky potichu šeptali svoje sny a večerná lampa poskytla útočisko tým, ktorí sa chceli skryť. Ako sa mihali vizuály nosom poslucháčov, časová dievčina v dlhej červenej sukni rozdávala úsmev všetkým rytierom.
Stáli sme pod lampou a vedľa svietil človek.
Prišiel som do čajovne a privítal ma dlhý dred. Sýte mandaly jeho a priateľov zapĺňali význam všetkého a pokiaľ rysovlas rozvíjal tému s dlhým dredom, malý človiečik svietil spolu s krásnymi očami milujúcim srdcom jeho matky.
V starom vlaku usadám k známemu, ktorého súvislosti siahajú až do morku kostí môjho detstva a ten na mňa svieti svetlom bezstarostnosti tých čias.
Koľko svetla jednému človeku.
Celý som medový, moja mentálna chuť aj vláčnosť tela. Tak som sa natrel krížom cez lúku a nejaký čas som ostal tak. Tou lúkou bol vesmír môjho života. Preto sedím pri jazere pod starou vŕbou a ostrý obrazec svetla skrz jej korunu vytvára časť neba.
Mihli viečka, vedľa dievča, včely mihalníc zahryzli sa do jej pohľadu.
Predzápad slnka natiahol tiene stromov až na nás, rozprávajúc si zábery minulosti žitia krásnych okamihov bytia.
Blízkosť srdca spoločnej minulosti prehlbuje nadhľad, ktorý chutí ako biela káva. Pridáme trochu šteklenia na zátylku namiesto cukru a nápoj nádychu je tu. Môžeme si do neho namočiť sušienku svojich známych a nechať rozpustiť vedomie na jazyku.
Dobrú chuť.
Jazyk vyrovnanosti oblizuje moje pravé ucho a slnko z ostrého uhla zvýrazňuje rysy nového dňa. Tónina krokov v šume vetra sa mení podľa toho, koľko o nej premýšlame. Bez myšlienok sú to kroky štastia, ktoré podať milovaným znamená vymazať stránky slovníka, milovať sa spoločným vnímaním bez komentára.
Súhra slov a zimomriavky s ňou prežúvajú fyziku sveta ako sladkú žuvačku. Ranný trip načrel do studne a vylovil možnosť kĺzať v medzipriestoroch cukrovej vaty myšlienok.
V jej vláknach sú zalepené hmyzy a namiesto toho aby túto haluz nechali preplynúť cez seba a obzreli sa ako odchádza, šklbú sebou v predstave že sa tým vymotajú.
"Prosím si jednu cukrovú vatu."
"Nech sa páči."
Lavičky myšlienok boli roztrúsené pri rieke. Rastas bubnovali na lúke a neo-tech, ktorý nás obklopoval, vánkom k nám prinášal príchuť kovu a šteklenie virtuálnych svetov. Spomienky na predstavu budúcnosti sa vyvracali a zostával len okamih prítomnosti zapadajúceho slnka. Nádych vône rieky, výdych úsmevu k životu.
Svetielka pocitov zrodili súhľad brčkavých očí s mojimi. Záchvev vzájomného vhľadu hladil moje srdce ako kmeň starého stromu hladí tvoju dlaň svojou kôrou, zahŕňajúc hlboké korene prvotných vnemových vnorení ako aj sladkú vôňu rozkvitnutej koruny jej duše. Jeden súhľad obsiahol celý vesmír čistej lásky.
Kiež by oči nemrkali. Mrkli, brčkavé oči zmizli a mravce neopakovateľného zážitku rozliezli sa po mojom tele.
Vôňa skorého letného rána, kedy nežný karamelový vánok vlaží moju tvár a vtáctvo sa teší novému dňu hustým spevom, ponúka širokú paletu príchutí.
Miešajúc si drink pocitov, za základ si volím citrónovú pohodu a ako prímesy škoricový bizzare a višňový nádych oných chvíľ...
Kráčame ku hrádzi a mesiac svieti nejak blbo, nevadí, to bude asi tým, že sa nám rozpúšťajú hlavy. Sadáme na balvany a prvotný hluk rozbúrenej vody mení sa na súhru nástrojov. Vodník dirigent zapol autopilota a šiel sa venovať svojej primárnej práci.
Topiť ľudí? Nie, variť ďalšie halušky.
V súzvuku vodného orchestra spievajú lesy svojim prastarým jazykom, ktorému porozumieť je ľahké ak usmiať sa na ne vieme.
Ten spev lesa dodnes v srdci nosím, život svoj ním ladím a v dotykoch súhľadu ho krásnym ľuďom rozdávam.
Musel som si sadnúť na pole, bolo mi jasné že takto nemôžem ísť medzi ľudí. Niektoré moje klony zaklonili hlavu a padli dozadu na zem, niektoré zostávali sedieť a haluzili čo teraz, zopár intenzívne vsakovalo nespočet nových podnetov z okolia a jeden klon z nadhľadu všetko sledoval a bol si vedomý toho, že keby chcel zasiahnuť, vylúdiť čo i len jediný impulz, mohol by ho strhnúť vír myšlienok, preto radšej všetko v klídku ponímal.
Moje klony sa válali po poli, ktoré bolo na stráni kopca, no vtedy sa mi ľahšie kráčalo nahor.
Obzrel som sa vôkol a všetky klony sa rozbehli ku mne a keď do mňa vsiakli, rozbehol som sa ja.
Veci ktoré prestávali byť vecami, ale to je jedno, nadobúdali fialové obrysy. Prestal som cítiť nohy a plynul som tesne ponad krajinou. Vtedy som cítil radostné vzrušenie ako keď vtáci vzlietajú na svoju púť. Mohol som sa presúvať akokoľvek rýchlo, tak som si zvolil mierne svižné tempo.
Svrbeli ma zuby a tisíc jemných prstov škrabkalo môj mozog. Trsy tmavozelených bylín hrýzli moje žuvačkové telo a ako som letel dolu hlavou, tá sa mi zasekla o peň a šuplo ma to do rána zaplneného hmlou a hustým tichom.
V tom tichu som sa usmial a prijal ďaľšiu možnosť voľby.
Žily kameňa, ktorý som ostro vnímal, sa vetvili ako stromy žíl v mojom tele. Biele žilky v čiernom podklade prinášali jednu križovatku za druhou ako cesta života.
Ako hmla opustila svoje miesto a prenechala divotvornosť pečúcemu slnku, premenil som sa v kamenie pri starej ceste. Strom, aký sa vyskytuje len ako samotár tvarovaný pieskovým nádychom potu, vrhal tieň inam, takže letný výpek hral priamo na basovú strunu.
Ambientné nezvuky mi spôsobovali vibrácie ľavých nervových zakončení a nesmrteľnosť bola samozrejmá. Kvapka vody predstavovala zázrak nevídaný a v momente jej prehltnutia zrodila sa čiastočka, ktorá plávala týmto mikrosvetom a znamenala bod, umožňujúci ponímať tento mikrosvet za jediný daného okamžiku, nehľadiac za jeho hranice. Spoza nich doľahla vôňa akéhosi kvetu a ja som sa vybral na ďalšej križovatke života za ním.
Peľové kúsky prenikli kožou a chrumkali receptory. Vôňu bolo možné cítiť aj na jazyku, neotáľajúc som sa párkrát zahryzol. Vzrušivé línie boli všade dokola a zarytí tvrdohlavci boli von z kola. Tým pádom ale zostalo na medzipolí tak málo ľudí, že sa museli dlho hľadať, kým sa našli.
Súzvuk úsmevov, prejav to ľúbiacich sa sŕdc, nesie harmónie farieb ako dúha a túžba po daždi dotykov.
Umelé kvety sú povrchné ako ciele ku ktorým vedie priama cesta, no tí čo sa vybrali do kopca sa na hrebeni budú usmievať ako chrobáci so zelenou kapotou čo bzučia si svoje sny.
Záhryz do sušienky zimného tripu navlhnutej dusnom atmosféry po letnej búrke, preložený čiernym čajom sýtych vzorov toho všetkého. Všetky činitele sa hrali na piesku audio vzrušenia, len pot tela sa zaoberal utiahnutým kontrastom pohľadu na dusno navôkol.
Hojdačka vo vetre vŕzgala svoje piesne, hrdza načúvala a bola rada že sparno jej hrá do karát. Vazelína už dávno stratila mladícky vzhľad a v podobe čiernej guče viedla nekončiace monológy na tému vnútorných rozporov.
Šum zmenil sa z britvy na pomazánku a tlak v bubienkoch nechával tušiť hĺbku ponoru. Štiplavá vôňa stariny vnímaná ušami, vnem naložený v starom oleji pomaly odkvapkával a dopadal na smolu v škáre podlahy, vedúc s ňou dialóg ohľadom toho, kto je mastnejší.
Hojdačka sa usmiala, ďalej si spievala a všetci si spokojne hoveli v danom okamihu.
Arytmia zvukov plechovky zapĺňala medzery ticha predbúrky a lopta, ktorá doteraz búchala o asfalt, zmenila rytmus. Listy papiera flákajúce sa v kútoch štvrte skončili svoje rozhovory a dali znamenie potrubiu, v ktorom žblnkala tekutina. Tá si ho všimla a svoje vlny jemne pootočila do nežného vzrušenia.
Všetci boli pripravení a čakali.
Mnoho kvapiek bolo prvých, čo v tej chvíli dotklo sa zeme a do podmazu začalo brechať zábradlie. Lavičky mlaskajúc zo seba zlizovali vlahu a bolo počuť ako všetko dýcha v oblých líniach. Ozveny sa povalovali nevdojak po povrchoch a telefónna búdka si ako fetiš hladila svoj ušný lalok.
Dážď zalial rozhľad tučnou pohodou a tá ešte dlho zotrvala.
Keď všetky zlé veci ukážu na čo boli dobré, tam stojí dom a tak ako strom plody prináša. V ňom reverzné cestičky myšlienok predkladajú správu o daroch opätovaných, u darcov skrášlených, v kolotoči vrátených, kde kľud opäť zaujal svoje miesto po vlnách časov hustých v ňom strávených.
Knihy sú všade, veľa, plno a zároveň. Stačí listovať v tvárach a počúvať čo hovoria. Väčšinou sa svojimi slovami snažia presvedčiť o tom, čo v nich nie je napísané. No tie, v ktorých úsmev a slnko mnohorako zachytené sú, stávajú sa priateľmi.
Na náprotivnom sedadle vlakového kupé sa usmiala halucinka. Nízky tlak zamračenej oblohy podfarboval situáciu zmenou pohľadu a tancujúca krajina za oknami v rytme hudby rozhovoru bez slov nadobudla podobu našich úsmevov.
Scenéria sa nadýchla do modra a zvýraznila svoje črty.
Halucinka sa ponorila klesajúc vlasy vlniac stretla sa dole so všetkými prísediacimi. Zhora na nich zakričal malý beťár a oni sa vydali za ním.
Oči otvoriac v mikrosvete sekundy zahliadli sa v jednej rovine.
Na ceste spätnej s nocou prítomnosti spätej vzťah náš rozvinul sa do dotykov poznania. Dažďové kvapky posledných okamihov toho dňa na lícach haluzinky hladili jej úsmev a dve duše vo svetle lampy preplietli sa.
Malé kolieska hodiniek pohli sa, každé o kúsok ktorý si samo vybralo, tak ako čas v hlavách plynie vôlou mysle, no predsa vždy všetky zúbky do seba zapadajú.
Hodinár nemá čo dodať, to len pre tých, čo hľadajú pevné body svojho života dľa vzorov ich predchodcov nevediac o kolieskach.
Pokosená tráva znie pod oknami a hodinár s úsmevom spomína na časy keď svoje mini náčinie užíval ladením mikrosvetov koliesok pocitov.
Popíja biely čaj a očakáva príchuť nových dní.
Vrava tvorov ako masa tvarov, zahraný to koncert ľavou rukou. Subtóny večera tečú v ušiach ako more hučí v útrobách mušliach. Zdanlivo jasné, po chvíli krásne, občas vzácne a zas slovami pomýlené obrazy života v rámoch drevených na stenách spomienok rozvešané.
Koľko stien má taká izba?
Otváram okná, za nimi lekvárové chlebíky. Jahodové, čerešňové, egrešové, ríbezľové, ako si kto v hlave natrie, tak má.
Višňa na jazyku sa rozpúšťa, more podnetov sa naskýta. Vidiac všetky možnosti, tma môže odraz sveta zahltiť, no nemá sa o čo zachytiť v slnku kvetov úsmevov.
Sedmokráska zamávala a na cestu vyplávala.
Vo svete ľuďmi sivom, kvetmi pestrom, jazero šumí svoje vlny v korunách stromov. Hladina zelená kričí v rannom svetle svoje piesne, žltý kameň zasypal prašné cesty myšlienok svojim výrazom a obloha niesla na svojich vankúšoch rastliny, ktorých korene živiny v mojom srdci čerpajú.
Čo iné ako lietať?
Plávame z tieňa za cíp, kde slnko zalieva naše tváre a tie značia pohľad výšin zazrených. Zakusneme sa do letného pečiva, ľudia roztiekli sa a borovicový les daroval nám trip čistého svetla. Koľko nehy v tej chvíli v našich očiach kvitlo, toľko hviezd ľuďom na ich ceste svieti životom.
Prečo ich nevidia?
Malý stromček je rád, že loďka ho drží pri brehu. Motýľ s láskou krídla rozprestrie a lúku na nich kameňu daruje. Raky si riešia svoje haluze a vietor sa s vodou miluje.
Kvety ľudského rodu, kde ste?
Vodník z vody zazrel, čo nového v živote ľudí, radšej sa ale potopil a s rybami viedol rozhovory bez slov o vlnách života.
Pavúk svoju sieť si vyhaluzil, strom si zvolil iný tvar a za ním usmiala sa tvár. V mlčke pocity, čarodejov les dýcha spolu s nami neveterné vnemy. Tečú medy paralelných svetov, chutnáme vôňe náhlych mikroletov, pohľady plné malín a kvetov.
Západom slnka bez nôh plávame, všetky motúziky vyčesané, bordelu pozbavené, vejú si vo vánku piesní nášho srdca.
Dotýkať sa sveta nie je žiadna veda, stačí lásku rozdávať.
Sedíme na skalách a skalením ich potvrdíme. Slnko si nás pečie na pekáči a ostrov tieňa je krehký ako útle žieňa. Cestička zapadajúceho slnka vinie si svoje pokiaľ lesostep navôkol šeptá si tajomstvá.
Pootočím hlavu a rozoznávam jednotlivé slová.
Hradná brána svoju tvár k rieke zrána, či celý deň, strážci dvaja strážia kvety duší usmiatych ľudí. Bafkajú si svoje haluze, vety bez slovies a vozy bez kolies.
Z veže sútok riek ako križovatka čiar na tvojej ruke.
Červený kvet, krásny ako svet, úsmevom mi rieka leť. Tak letím hneď a úsmev vraciam späť, líčka láskou červené a oči nádherne zelené maľujú vo vzduchu hviezdy šťastia.
Naložený v mede, dookola pozerám sa čo sa deje. A čo vidím, z balkóna sa smeje latka hladká. Som inde skrátka.
Ovocný pohár zmyslov posypaný škoricou myšlienok chutí zľahka ako ticho v uliciach na ktoré napadali kvety agátu vo vetre slov.
Hrajú sa krížovku svoju tie hlavy a menia sa v stavy čo denne vidíme v očiach ľudí.
Kde sa vzali?
Záhrada pokoja má svojské plody. Sú za mliečnym sklom tvojej hlavy chodbe dverí.
Klop, klop.
Nech sa páči, vstúpte.
Vystrúc ruku do vánku ranného svetla zlaté čiary života vejú si medzi prstami.
Život je hra, ktorú si každý po svojom hrá, niekto podľa druhých pravidiel, niekto za roh odišiel. V horúcich hlavách lúhujú sa trpké byle a v usmiatych plávajú si motýle ledabyle.
Svet je zlatý olej medzi kolieskami času ako spomienka je časťou sveta. Neha rána hľadí telo ktoré sa práve zobudilo a struny budúcnosti chvejú sa v očakávaní.
Na ktorú zahrať sladkú nôtu?
Sféry žltých dotykov vetra ponad rieku, západ dňa vdýchol mostu kráčajúcu dievčinu. Zelená je celá ako úsmev jej tela a oči krásne kričia na mňa hlasne, tu sme!
Plávajú si sny, veslujú si proti prúdu hranatých vĺn predstáv bytia slepých ľudí žitia.
Prečo za tie vlny nedovidia?
Detí džavot pod večernými oknami nesie sa zľahka letom.
Kto sa snaží zastrieť úsmev šumom týmto kvetom?
Udrel tvorca do priestoru, rozvlnil vlasy hôr, či hudbu lesa skôr. Bez slepých uličiek rázcestia života nemali by vôňu ihličia. Takto hrajú sa s očami človeka na slepú babu.
V pauze či pohybe ohýbajú sa významy slov, pisateľ rozložil život, čitateľ má možnosť zložiť si ho po svojom. Zvoľba taká je preplnená pokojom.
Načali sa ticha svety, lístie zmyslov odvialo sa vánkom nehy. Zadržal dych tieň a živica večera potrela moju tvár.
Vláčiky odviali čas a na moju detskú hlavu rozprávky sa usmievajú. Filmové plátno života v žiari letného slnka ohlo sa váhou dňa. Bez škrabancov v obzore nezhliadnuť jednoduchých vecí rám.
Vybral som si rozprávku, vybral som si sám.
Mrkla lampa slastne, usmieva sa tvár, mihla sa ďalšia farba štastne v detských očiach krás.
Sud plný ľudského sveta skotúľal sa z vlečky, pomiešal sa v chaos sivých miest, kde sú lúky plné hviezd?
Pokosil ich závoj hláv.
Roztiekli sa slová pochopiac svoj nevýznam na lúke pokoja, v tej kráse sveta kde nohy krok znamená pre niekoho riadny skok. Usmialo sa veslo loďky, zavŕzgalo na pozdrav, usmial sa i starý most, že mu tlačia skaly kosť.
V kvapkách rána myšlienka na ľudí môjho srdca z očí slzu šťastia, štverám sa po skalách machom za myšlienok hraníc krajom.
Z havranej skaly vidím svet, môj život to raj ako kvet, obzriem sa späť, tam ľudia za mliečnym sklom búchajú kričia a sem nedovidia.
Čo robia?
Predo mnou veľký koberec, vodopád to sveta krás, občas špičku prsta oliznúť a jeden štvorček z neho naďobnúť a ladne prehltnúť.
V horách rebríky, škrabkajú ich nechtíky čo svrbia zhyby lesnej víly, skáču po potoku hlavy víry. Ej, naďobol som opäť a v tej chvíli.
Premeny, čo menia sa v odmeny jazier lásky svetla, mihli sa vôkol závrate sveta a odlesky hladiny. Nad ňou lietam s motýľmi využijúc možnosť, ktorú každý má, rozvádzam s nimi dialógy o podstate sveta a rozdávam kúsky svetla lásky bez masky.
Otázniky života rozsypali sa po chodníku. Jeden z nich zodvihol som na konci sveta a ten sa ma pýta:
"Podľa čoho spôsob života si ľudia volia?"
Udrel zvon a ľudí zhon doľava celý odchádza, kto vie čo tam nachádza. Možno hrušky šťastia či trnky nemožného priania, za rozhľad by radšej mali zmeniť prášok hlavy prania.
Zmenili sa otázniky na pomlčky, ľudia mlčky na mačky, kto je teraz myš?
Jesenná kytica snov priniesla vôňu dávnych čias a hmla zvýraznila matný lesk uzavretej slučky života. Po štyroch rokoch sveta ľudí kráčam lesom a súvislosti poprchávajú pomaličky.
Stromy majú hory času.
Cesta na hranici ročných období či zlomu línie osudov, bod v ktorom sa stretli odrazy duší na jednom zrkadle. Koľko ich museli stretnúť, pootočiť, doladiť aby sa tak stalo?
Tiché miesta sily spievajú si melódie čo ucho nezachytí no srdce rozozná, telo pohladí, dušu naplní vánkom možností.
Dary sveta prejavia sa, keď srdce úsmev rozdať vie.
V dome starej dobe vecičky spievajú si piesne plné. Tieň dňa zastavil sa a ručičky hodín v kuchyni zmenili sa v rytmus srdca. Vonku padá jesenný dážď, tichý, mäkký, nesúc sebou minulé letá.
Nádych, vôňa stariny, nik už nezahrieva ztuchlé periny. No predsa životy domu ľudí lietajú si kolo lustra a každý kto tu sedí, do minulosti krás hľadí, tóninu padlých vzorov si ladí.
Petrolejka mimo svoju dobu, nesvieti už nikomu, byť by mohla v snoch zbaviť sa svojich nôh, ktoré jej uviazli v čase ľudských predstáv.
Paralelné životy zvinuli sa do klbka, môžeme si vybrať rovinu rezu.
Slnko prediera sa mrakmi, korunami, oparom a dotýka sa zeme, svojej haluzi čo mu v hlave lieta. Subjeseň už mieša farby na palete mojich vnemov. Vlny rieky šupli si pieseň letargie a cesta popraskaná z letného cesta mení sa v ústa.
Parí sa z nozdier lesa a obloha je snivá.
O čom sníva?
O zemi, čo ju podopiera, koho je to viera?
V tráve sa leskne čosi, oči rosy asi a či vtákov hlasy?
Hnedé svety zabudli sa pozrieť vľav.
Vonia si byľ do všetkých strán a sloboda rozprestrela krídla ponad čarov hustý kraj. Meniť sa v zazrené obzory, zvidieť sa v obrysy možností, usadnúť na konár farieb krás.
Slnko zvýšilo jemne svoj jas, tak akurát.
Svetlo lampy v hladine nočného jazera odráža sa rovnako ako lopúchy svoj svet. Korene stromov hryzkajú si svahy či čo potok líže skaly. Zelených halušiek hustá strž otočila nás vhľad.
Všetky farby sveta stretli sa na lúčke menšej ako necht, nie je tam žiaden ľudský decht. Zastavil sa svetom let, hoc zhluky predstáv rútia sa, pomaličky pootočím pohľad vpred.
Otvoriť oči v tej chvíli znamená zhltnúť svet.
Nadýchnem sa západného vetra nech slyším čo on šepká, havrania skala. Vidím z nej celý raj, tak o čom točia krysy keď skryté v hmle kričia, že zlý si?
Rysy kôry svetlej v oblohe horami podopretej tmavej, dotýkať sa znovu miest čo životom polievajú kroky.
Papraď a ihličie plávajú si v pľúcach, v paletách váľam sa jesene, zarástol som do skál puklín. Lesy stali sa mojimi vlasmi a úsmev sveta drieme mi v hĺbke kdesi.
A ty kde si?
Plot skrútený v obrazce rozlial žlté obrysy po domoch a popod koľaje tečie šum. Presvitlo skrze mokré oblaky, zelená je všade. Lákajú si machy oči tvoje cestou do sna jesene.
Steká svetlo z hory popri briezke čo žltou mení v hnedú jej života kolíske, stiekli myšlienky do nížin. Letia spolu vo dvojici, každý svojim pohľadom. Poopravím svoj zrak a tam rak pod stromkov húšťou. Aha, tak to preto.
Vinú sa vzťahy ako cesty plné vlahy, môž byť, že nemajú čo stratiť. Nádych, výdych, zhupli sa naspäť vnemy, môžem kľudne ďalej, zhodli sa radšej na tomto stave hlavy.
Ustrnuvší tvar, so svojimi hranami sa básne hral, boli zubaté ako skofeínovaný sprievodca, čo kmital vozňom. Na rubovej strane trasy zamotal sa asi, sú tam zmotané ľudí masy.
Korenisté farieb zjavy, plné príbehov svaly, šteklenie ich budí vpred ako pohľad teba v závejoch večerného dažďa.
Doložím drevo k ohňu tvojho srdca, len ty ukáž najprv prstom okraj tvojho neba.
Skoč ty v rieky prúd, zabudni na kaleráby čo ti do hlavy tlačia nohy pomýlených tvárí, patizón si z nich kúsok odhryzol.
Kto naivným snom nazýva tvoje hudby krásnej svetom lety, nech ho plávať ozlomkrky, nech si rozpletá parochne svojej vedy.
Niet povinnosti tej, čo z pohľadu iných vyplýva.
Krok v listoch šume na zemi vo vetre cudzích slov prebíja ich myšlienky. Obaly stratili svoj tvar a vesmír slobody prenechal miesto konzervy hláškam, čo ho tam predtým zavreli.
Horizont sa kúpe vo vekov múdrosti pohode, víry právd ich klamné víly sfúkli späť do ich tvorcov hláv.
Ohmat stromov nápadov výčnelkami ako nimi oni sú z pohľadu hory. Letmý vnem priestoru pauzy kriví jednoznačný smer udalostí trasy.
Náhrdelník života, čo spleť nití korálok poníma, koľko ktoré osi pretína?
Darmo zatnú zuby vlkov hladných krkov, slnko naďalej haluzí si svoje halušky a my sme jeho myšlienky, tak nemračme sa, ale svieťme.